osobnosti SNP

A
Karol Adler
Andrej Alakša
Ondrej Antal
Jozef Arnold
B
Andrej Bagar
Ján Bajus
Ján Balaďa
Ondrej Bartko
Pavel Beckovský
Andrej Begala
Martin Belluš
Ján Daniel Belák
Gottlob Berger
Paľo Bielik
Helena Bittnerová
Zoltán Brüll
Alojz Bulla
Eduard Bulla
Jozef Bučko
Ján Bušniak
František Bíroš
C
Miloš Cambel
Ján Chabada
Daniel Chladný-Hanoš
Katarína Chuťková
Rudolf Cisarík
Anton Cyprich
František Cyprich
D
Vojtech Gejza Danielovič
Igor Daxner
Miloslav Dillinger
Ľudovít Dobrík
Eduard Drexler
F
František Fajtl
Jozef Fedora
Ján Fedák (protifašistický bojovník)
Mikuláš Ferjenčík (generál)
Pavel Fiťma
Alexander Fried
Mikuláš Furdík
František Fábry
G
Teofil Galba
Anton Gargulák
Ján Golian (1906)
Albín Grznár
Alžbeta Göllnerová-Gwerková
H
Ivan Haluzický
Ctibor Ján Handzo
Štefan Hanus
Gotthard Heinrici
Jakub Hluchý
Anton Hollý
František Holý
Július Horváth
Martin Hraško
Ondrej Hronec
Pavol Hronec
Františka Hrušovská
Imrich Hudec
Gustáv Husák
Jan Hála (maliar)
Hermann Höffle
I
Milan Izák (odbojár)
J
Milan Javúrek
Andrej Martin Júny
K
Štefan Kalický
Július Kaličiak
Imrich Karvaš
Július Kirsteuer
Ľudovít Klescht
Zoltán Klimo
Ján Klinovský
Ondrej Klokoč
Pavel Knapp (Ján)
Karol Koch
Alexander Korda (generál)
Ján Korim
Ctibor Kovač
Ján Kováč (protifašistický bojovník)
Ladislav Kováč (protifašistický bojovník)
Vojtech Kováč (1905 – 1963)
Ján Kováčik (protifašistický bojovník)
Ľudovít Kováčik
Juraj Krajčovič
Eva Kristínová
Alexander Križka
Arnošt Krpec
Peter Kružliak
Rudolf Králik
Michal Králka (protifašistický bojovník)
Július Krúteľ
Ján Kubačka
Cyril Kuchta
Ľudovít Kukorelli
Pavol Kuna
Štefan Kuna
Martin Kučera (partizán)
Peter Kušnier
Jaroslav Kúdela
L
Georges Barazer de Lannurien
M
Augustín Malár
Pavol Marcely
Mikuláš Marek
Jozef Marko (generál)
Karol Markovič (ekonóm)
Mikuláš Markus
Viliam Martin
Matej Martinko
Rudolf Masný
Henrich Matzner
Anton Matúšek
Michal Minka
Ondrej Moriš
Alexander Mucha
Samuel Máľach-Petrovský
N
Mirko Nešpor
Július Nosko
Ludvík Nábělek (1896)
Elena Nábělková
O
Karol Ožvoldík
P
Adolf Palúch
Zora Paulendová
Viliam Pauliny
Michal Pavlovič
Karol Pekník
Emil Perko
Daniel Petelen
Michal Petro
Milan Polák
Anton Prídavok
R
Ľudovít Rauch
Chaviva Reiková
Rafael Reisz
František Rell
Belo Rohál
Ivan Vladimír Roy
S
Adolf Schuster
Teodor Schwarz
Ján Siakeľ
Július Slabeycius
Štefan Slezák
Jozef Smida
Andrej Sršeň
Ján Stanek
Ladislav Sára
T
Viliam Talský
Jozef Trnka
Jozef Turanec
Tomáš Tvarožek
U
Miloš Uher
Jozef Urban (dôstojník)
V
Andrej Vajda
Viola Valachová
Andrej Vandlík
Ján Vančo
Ľudovít Varga
Piotr Alexejevič Veličko
Ivan Vesel
Milan Vesel
Miloš Vesel
Mirko Vesel
Ľudovít Veselý
Branislav Viest
Ivan Viest
Rudolf Viest
Štefan Višňovský
W
Adolf Weinhold
Pavel Weisz
Z
Ján Zdražil
Ján Zeman
Č
Ferdinand Čatloš
Marek Čulen
Ľ
Jozef Ľupták
Š
Ján Šikura
Karol Šiška
Jozef Škultéty (lesný inžinier)
Karol Šmidke
Ľudovít Šolc
Ľudovít Šuška
Ján Švarc
Jan Šverma
Ť
Anton Ťažký st.
Ž
Bohuslav Žingor
Viliam Žingor

Ján Golian

Narodil sa 26. januára 1906 v obci Dombóvár v dnešnom Maďarsku.Študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, v roku 1927získal hodnosť poručík delostrelectva. Neskôr pokračoval v štúdiu naVojenskej vysokej škole v Prahe. V roku 1937 získal hodnosť kapitán. Od 1. septembra 1944 prvý veliteľ 1. česko-slovenskej armády na Slovensku a povýšený na plukovníka. Už 5. septembra 1944 povýšený na brigádneho generála (hodnosť odpovedajúca jeho dôležitosti).

Od toho istého dňa sa stal členom SNR za povstaleckú armádu. Ako hlavný veliteľ československej brannej moci na Slovensku sa počas svojho pôsobenia opieral najmä o armádne ozbrojené zložky a usiloval sa dosiahnuť podriadenie partizánskych jednotiek Veliteľstvu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku alebo ich odchod z frontových oblastí, čo by v tej dobe povstalcom podstatne pomohlo, keďže partizáni v tyle povstalcov neviedli bojovú činnosť, ale často skôr vyvolávali zmätok.

Od 7. októbra 1944 nahradil Goliana vo vedení povstaleckej armády gen. Rudolf Viest. Golian sa stal jeho zástupcom. Počas SNP sa zúčastnil zasadnutí SNR, v období medzi 12. septembrom a 7. októbrom 1944 predseda operatívno-koordinačného výboru SNR (takzvaná Rada na obranu Slovenska). V tejto funkcii prerokúval a konzultoval otázky spoločného boja s partizánskymi veliteľmi, členmi sovietskej, anglickej a americkej vojenskej misie. Počas príprav i priebehu povstania sa prejavil ako rozhodný antifašista, ktorý ostro vystupoval proti Nemcom a ľudáckemu režimu. Patril k ústredným postavám a organizátorom SNP, bojoval za obnovenie Česko-Slovenska[3].
V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal spolu s Viestom na Donovaloch posledný operačný rozkaz povstaleckým vojskám, keď nariadili armáde prechod na partizánsky spôsob boja a sami prešli do hôr. Dňa 3. novembra 1944 bol Golian s Viestom v Pohronskom Bukovci zajatý. Dom, v ktorom sa nachádzali, najprv obkľúčili gardisti a nemecké jednotky, čoskoro ich vyzvali aby sa vzdali, pričom oznámili, že v prípade, že budú klásť odpor, trestná jednotka obec vypáli (neskôr nacisti aj napriek tomu časť obce vypálili). Golian bol vyšetrovaný v Banskej Bystrici a Bratislave, potom transportovaný do Berlína, nemeckým súdom odsúdený na trest smrti a v nemeckom koncentračnom tábore Flossenbürg, kde bol pravdepodobne spoločne s Viestom popravený